Na druhý deň sme sa chceli pozrieť na pevnosť, ktorá je ešte stále v aktívnej službe, a preto je návšteva povolená len s doprovodom. Bohužial bola práve zatvorená. Pre dopravu na Martiniku sa používajú takzvané Taxi collectifs. Sú to male dodávky pre asi 8 ľudí, ktoré je možné si stopnúť po ceste. Využívajú sa takmer ako autobusy s tou nevýhodou, že nemajú pevne stanovené časy odchodu, na druhej strane sú rýchle, pretože väčšina ciest mala špeciálny pruh pre ne vyhradený. My sme mali šťastie, že kúsok od hotela bolo stanovisko týchto taxíkov. Ráno sa nám s pomocou angličtiny a posunkov podarilo dohodnúť odvoz okolo obeda do Le Marin. Skočili sme ešte do mesta nakúpiť zopár suvenírov, rozlúčili sme sa s domácim a mohli sme začať presun. Do Mango Bay, reštaurácie na móle, kde sme mali o štvrej dohodnuté stretnutie s našim kapitánom sme dorazili približne okolo obeda. Popri čakaní sme sa naobedovali, a okúsili miestne miešané drinky. Chutia úplne inak ako na Slovensku. Po príchode kapitána Honzu sme sa zoznámili s jeho manželkou Zuzkou, a najmladším členom posádky, ktorým bol ich niekoľkomesačný syn Nikolas. Keď Honza začal s vážnou tvárou rozprávať, že je tu ešte jedna vec o ktorej s nami musí rozprávať, začali mi hlavou lietať rôzne katastrofické scenáre, ktoré začínali pri tom, že musíme plavbu skrátiť, až po potopenie lode. Keď z neho nakoniec vypadlo, či nám nebude vadiť, že Zuzka s Nikolasom pojdu s nami, tak mi padol kameň zo srdca. „Len toto?“, vravel som si v duchu. Keď to nebude vadiť Nikolasovi, tak nám určite nie. Toto bol skvelýnápad, lebo tie zázraky, ktoré dokázala Zuzka vyčarovať v malej lodnej kuchyni boli neuveriteľné. Cítili sme sa ako v päťhviezdičkovom hoteli. Postupne sme sa člnom prepravili s batožinou na loď, ktorá bola zakotvená na druhej strane zátoky, a už nám nič nezabránilo, aby sme si vychutnali slanú chuť prvého kúpania v karibskom mori. Večer sme strávili v príjemnom rozhovore pri miestnej špecialite, zvanej „rum punch“. Tento nápoj nás potom sprevádzal na každom ostrove.
V Karibiku slnko zapadá, a vychádza veľmi rýchlo. Stačí niekoľko minút, a z noci je deň. Ráno som sa zobudil asi o šiestej a ani som si poriadne nestihol zaplávať, a už bolo slnko vysoko. Po raňajkách sme vyplávali k polostrovu neďaleko mestečka St. Anne, ktorá nám ponúkla prvú z nespočetných, katalógových pláží. Keď sme sa dostatočne vybláznili, dvihli sme kotvu a vyplávali sme smer ostrov St.Lucia. Fúkalo 10-20 uzlov, a tak sme si pod plnými plachtami pekne zaplachtili, hoci Honza vravel, že ak fúka menej ako 15 uzlov, tak je to ako keby nefúkalo. Pre nás, odkojených kľudným Jadranom, to bola pekná plavba na úvod. Dievčatá rýchlo zistili, že zostávať pri vlnách v kajute nie je úplne najlepší nápad, a tak sa dostal ku slovu aj Kinedril. Plavbu sm zakotvili v zátoke Marigot Bay na ostrove St.Lucia. Na Lucii sme sa plánovali zdržať až pri zpiatočnej ceste preto sme sa neboli zadeklarovať na ostrove, čo znamenalo, že sa síce môžeme kúpať do sýtosti, ale nesmieme vystúpiť na breh. Hneď po zakotvení našu loď obkolesilo plno člnov, v ktorých nám domorodci ponúkali od koráliek, cez ovocie, až po vodu a Cdečka hádam všetko. Odmietli sme, čo rozhnevalo domorodcov, ktorí sa začali rozčuľovať, či si myslíme, že sú opice, a že prečo si nechceme ich tovar ani pozrieť. Honza nám vysvetlil, že slušnosť káže si ponúkaný tovar aspoň pozrieť, aj keď sa rozhodneme nič nekúpiť. Vykúpali sme sa, vyskúšali sme morský kajak, a pozreli sme si pekný západ slnka, ktorý končil v mori. Až to zasyčalo, ked sa žeravá guľa dotkla hladiny.
Ďalší deň nás čakala dlhá cesta zo St.Lucie na St.Vincent. Opäť sme si výborne zaplachtili. Jediné, čo nám chýbalo bolo možno viacej pohybu.Vietor je v Karibiku pomerne stabilný. Ako sme ráno plachty vytiahli, tak sme ich pred pristaním zase stiahli. Žiadne „réčka“, alebo „halzy“, ako sme zvyknutí na Jadrane. Našou zastávkou na St.Vincente bola zátoka Cumberland Bay. V niektorých bedekeroch sa síce uvádzalo, že táto zátoka nie je pre jachtárov príliš bezpečná, ale my sme sa v nej cítili dobre. Ostrov je plný bujnej vegetácie a špecialitou je čierny piesok, keďže sa jedná o ostrov sopečného pôvodu. Po zhodení kotvy sme zadnú časť lode priviazali na brehu pri krčme starého Josepha. Zatiaľ čo nás Zuzka išla do mesta zadeklarovať, my sme vytiahli šnorchel, a išli sme si pozrieť čarovné karibské pobrežie. Pri tejto príležitosti sa mi celou rukou podarilo trafiť morského ježka, takže po priplávaní späť na loď som mal plnú dlaň ostňov. Zuzka mi na to odporučila ocot, ktorý vraj výborne rozpúšťa všetko morské. A musím uznať, že po asi dvadsať minutovom lúhováni ruky v octe nezostalo z ostňov takmer nič.

Ráno sme mali dohodnutý výlet na sopku La Soufriere.
Sopka sa nachádza v severnej časti ostrova, kam nás za 80 EUR doviezol Carlos na svojom rýchlom člne. Na Vincente a Grenadínach sa síce platí Východokaribskými dolármi (3,50 EC je približne 1 EUR), ale tunajší príjmajú aj eurá. Jediné s čím maju problém sú mince, pretože tie im v banke nevymenia. Už len plavba týmto člnom bol neskutočný zážitok. Pri plavbe proti vlnám som bol chvíľu desať centimetrov nad lavicou, chvíľu som mal pocit, že som desať centimetrov pod lavicou. Keď sme sa priblížili k pláži na ktorej mal začať peší výstup na sopku, nastal príkaz vystupovať. Chvíľku sme síce nechápali, ale potom nám došlo, že naša cesta člnom sa tu konči. Urýchlene sme vyskákali do vody. Chvíľami som mal vodu po pás, chvíľami po krk. Ešte dobre, že sme všetky veci v batohoch zabalili do igelitu. Pred nami bolo približne tisíc výškových metrov. Najskôr sme išli vyschnutým korytom rieky, ktoré bolo na niektorých miestach široké niekoľko metrov, na iných maximálne meter, ale za to sa týčilo niekoľko metrov do výšky. Po ceste sme narazili na miestnych, ktorí žijú v týchto kopcoch a živia sa pestovaním. Celkovo sú tu domorodci príjemní a ústretoví. Vyzerajú ako keby nemali s ničím problém. Možno je to spôsobene aj tým, že okrem políčiek s kapustou, na ktoré sme narazili, je celá sopka obsypaná políčkami s trávou, a miestnych bez jointa v ústach hádam ani nestretnete. Jeden z pestovateľov nás zobral na svoje políčko. Ani sa nedivím, že lokálna polícia s nimi nič nerobí, pretože nás viedol takými cestami, necestami, že policajných ťažkoobrnencov si tam neviem predstaviť. Po prechode pralesom sme sa dostali na úbočie, kde fúkal taky silný vietor, že sme mali problém udržať sa na nohách. Na vrchole nás čakal krásny výhľad na kráter a okolnú krajinu. Po príchode zo sopky nás už čakal Carlos so svojím člnom, aby nás odviezol naspäť k lodi. Boli však také veľké vlny, že naloďovanie by bolo príliš riskantné, a tak sme museli ešte prejsť kus cesty do inej zátoky, kde malo byť kľudnejšie more. Nalodenie na čln bolo pomerne adrenalínové. Carlos sa nechal vlnou vyniesť až takmer na breh, kde naskočil člen posádky, a potom ho vlny odniesli späť na more. Takto postupne nabral všetkých 8 ľudí. Na loď sme dorazili síce unavení, ale plný zážitkov. Večer sme sa rozdelili na dve skupiny. Prvá časť išla pozrieť príbrežné krčmičky z ktorých sa rozliehalo reggae, a druhá časť zostala na palube.
Na druhý deň sme sa vybrali na vodopády Dark View Falls. Pôvodne sme ich mali pozrieť deň predtým, ale vzhľadom na veľke vlny nebolo možné sa pri nich vylodiť. Mali sme tak teraz možnosť vyskúšať si miestnu dopravu. Jedná sa o vany pre asi 9-12 ľudí, ktoré sa šialenou rýchlosťou rútia po ceste. Ak máte šťastie, tak nie sú plné a zastavia. Turisti majú výhodu, že im väčšinou zastavia aj za cenu toho, že pár domorodcov musí ísť pešo. Asi po 20tich minutách sa nám podarilo jeden stopnúť. Síce vyzeral plno, ale chlapík najskôr celú dodávku vyložil, nechal nás sadnúť si dozadu, dievčatá posadil k šoférovi, a ostatných potom naskladal do voľného priestoru. Narátali sme, že nás v aute mohlo byť asi zo dvadsať. Za volantom sedel malý černoch v kožených rukaviciach so športovým volantom. Akonáhle sa zatvorili dvere, dupol na plyn a už to išlo. Cesty na Vincente sú úzke, kľukaté a strmé, ale to nebránilo nášmu šoférovi, aby išiel asi 80tkou. Pred každou zákrutou pre istotu zatrúbil. Bez nehody sme dorazili do mesta (myslím, že to bol Richmond), odkiaľ nasledovala cesta pešo. Asi po 15 minútovej prechádzke sme prešli cez bambusový most, a objavil sa pred nami vysoký vodopád. Popri ňom viedli schody smerom hore, ktoré nás priviedli pod ďalší vodopád. Tuná sme okúsili kúpanie pod vodopádom, a musím zkonštatovať, že to vôbec nie je taký romantický zážitok, ako býva prezentovaný vo filmoch. Padajúca voda vás doslova ubíja. Cestou späť nás Honza opustil v Cumberlande, a my sme miestnou dopravou pokračovali ďalej do hlavného mesta. Kingstown je sympaticke mestečko dýchajúce prímorskou atmosférou. Objavili sme tu veľmi pekný kostol, bohužial práve v ňom prebiehal pohreb, takže sme si ho nemohli dobre obzrieť. Ak sa sem niekedy zatúlate, rozhodne nesmiete vynechať Vee-Jay restaurant. Je to perstrofarebná budova pri nábreží, takže ju nemôźete minúť. Ponúka výbornú lokálnu kuchyňu, a asi najlepší rum punch, aký sme na našej ceste pili. Ceny rumu sú tu asi o polovicu menšie, takže ak patríte k milovníkom dobrého karibského, rozhodne nevynechajte príleźitosť na nákup zásob. Po príchode do Cumberlandu sme boli plní zážitkov, a tak nám večer rýchlo ubehol. V noci sme sa zobudili na to, že katamarán, ktorý bol priviazaný vedľa nás sa k nám nebezpečne približuje. Nakoniec vysvitlo, že ich asi niekto v noci odviazal, čomu sa veľmi nedivím, pretože robili v noci riadny hluk. Chvíľu sa snažili potiahnuť loď člnom, lebo ich kapitán spal opitý v kajute. Potom sa im podarilo naštartovať motor, a asi po hodine stabilizovať loď, tak sme mohli opäť v kľude spať.
Po troch dňoch na St.Vincente sme dvihli kotvu a presunuli sme sa na ostrov Bequia, ktorá už je súčasťou súostrovia Grenadiny. Bequia je veľrybársky ostrov, a dokonca aj v tejto dobe má právo na ulovenie 3och veľrýb ročne. Veľryby sme cestou síce nestretli, ale opäť sme si skvele zaplachtili. Asi okolo obeda sme dorazili do Port Elizabeth. Hneď po obede sme vyrazili na ostrov, kde bola naším cieľom korytnačia farma. Po ceste sme našli veľrybársku reštauráciu, kde barový pult, a stoličky boli vytvorené z veľrybých kostí. Využili sme služby miestneho taxíku, ktorým bola tentokrát otvorená dodávka, ktorá nás odviezla na korbe. Najskôr sme sa pokúšali dohadovať o cene, ale neboli sme príliš úspešní. Dohodli sme sa teda, že taxikár nás odvezie na farmu, a cestou späť pojdeme pešo. Je to vraj pekna prechádzka palmovými hájmi. Túto farmu založil istý pán, ktorý sa snaží na vlastné náklady pomáhať malým a zraneným korytnačkám. Vychováva ich do troch rokov, a potom ich púšťa naspäť do mora. Po príchode na farmu nás oslovil taxikár, a ponúkol sa, že nás odvezie späť do mesta za cenu, na ktorej sme sa ním pôvodne skúšali dohodnúť. Súhlasili sme s tým, že by sme si chceli po ceste nazbierať zopár kokosových orechov. Taxikár nám nielen nazbieral asi 6 orechov, ale dokonca nám ich aj otvoril. Po príchode naspäť do mesta sme sa vybrali ešte na malú prechádzku, počas ktorej sme sa naobedovali v skvelej reštaurácii s výhľadom na celú zátoku. Po ceste sme objavili námorné múzeum. Námorné múzeum je asi príliš honosný názov pre domček s dvoma izbami, ale páčilo sa mi tam. Prevádzkuje ho miestny umelec, ktorý robil model lode dokonca, pre anglickú kráľovnu, a pri jej návšteve jej ho osobne odovzdal. Múzeum okrem iného obsahuje kopec exponátov a fotografií, viažucich sa k veĺrybárskej histórii ostrova. Zaujímavosťou je, že po ulovení veľryby jej jeden z rybárov musí zašiť ústa, aby sa do nej nedostala voda. Rybu odtiahnu do dediny, kde potom mäso rozdeľujú pre celú dedinu.

Pages: 1· 2· 3