K tomuto clanku ma inspiroval clanok Spomienka darcu krvi na SME blogu. A tak som sa rozhodol zaspominat na svoje prve darovnie. Nebolo uplne idealne, ale napriek tomu ma neodradilo od dalsieho darovania.

Myslienka darovania ma pochytila niekedy okolo studentskeho veku, ked som bol plny idealov a myslel som si, ze spasim svet A tak som sa rozhodol, ze v den mojich 18tich narodenin pojdem darovat krv. Ked spasit svet tak postupne, nemusim sa hned postarat o svetovy mier
Ked som tuto myslienku predhodil den pred mojimi osemnastinami nestretol som sa s porozumenim.

Rozhovor prebiehal asi takto:
Ja: "Mami, rozhodol som sa, ze pojdem zajtra darovat krv"
Mama: "Vy pisete zajtra pisomku?"
Ja: "Nie, preco?"
Mama: "Ak chces ja ti napisem ospravedlnenku" (mama pracuje ako zdravotna sestra
Ja: "Ja nechcem ospravedlnenku, ja chcem ist darovat krv"
Mama: "Ale preco? Ak nechces ist do skoly, povedz"
Ja: "Mne nejde o to ist do skoly, ja chcem ist darovat krv"
Mama: "A naozaj?"
Takto este chvilku pokracovalo, ale nakoniec sa mi podarilo doma presvedcit o tom, ze moje umysly su uplne ciste a ze mi nejde o to uliat sa zo skoly

Na druhy den rano som vstaval velmi skoro. Uz si presne nepametam kolko bolo hodin, lebo ved je to uz zopar rockov, ale bolo skoro. Ked som prisiel na nasu transfuznu stanicu v Skalickej nemocnici cakalo tam uz pomerne dost vela ludi.

Presne si uz nepametam aky bol postup, ale niekolko okamihov mi predsa len zostalo v pamati. Kontrola tam bola ovela prisnejsia, nez aku momentalne zazivam v brartislavskych nemocniciach. Najhorsie bolo ked ma pani lekarka poslala po moc. Mam taky maly psychicky problem, ze sa neviem na povel takze mi trvalo asi 15 minut kym som zo seba dostal aspon poldeci, ktore postacilo na urobenie testov.
Kedze vsetky testy prebehli v poriadku, nic nebranilo tomu, aby som prvykrat obetoval svoje zily v prospech dobrej veci.
Prisiel som do miestnosti, ktora mi trochu pripominala velkochov. Totiz bola tam velka sklenena stena v ktorej boli diery. Do tejto diery bolo potrebne dat ruku. A este si pametam, ze vsade naokolo boli strasne neprijemne zelene nemocnicne kachlicky

Tak som dal umytu a obnazenu ruku do otvoru a cakal co pride. Neprijemne pichnutie, respektive, kedze mam zily pomerne slabo viditelne a dost hlboko, tak to pichnutie vyzeralo skor ako rypanie sa v rane hrdzavym drotom No skratka, nic prijemne. nakoniec sa vsak sestricke podarilo trafit zilu a krv mohla zacat kludne tiect.

No tiekla, ale asi len niekolko desiatok sekund. Potom mi zacalo modriet predlaktie a sestricka ma musela odpojit lebo mi praskla zila. Takze pocas mojho prveho doberu som prisiel len asi o 150 mililitrov drahocenej tekutiny.
Bezohladu na to, ze som mal na predlakti asi 15 centimetrovu modrinu a zbavili ma len jedna a pol deci krvi, ten pocit, ktory som mal ked som vysiel z nemocnice bol neopisatelny.

Od tej doby moze slovenske zdravotnictvo kludne spavat. Dostali ma a ja sa snazim darovat kazde tri mesiace. Mal som sice chvilku prestavku pocas studia na vyske (sladky studentsky zivot , ale pocity pri opustani nemocnice mam stale rovnako dobre ako v prvy den.

Zaverom uz mi zostava len dufat, ze sa coskoro uvidime na transfuznej stanici. A nebojte sa, prostredie uz je ovela lepsie, aj zelene kachlicky vymenili, ani moc nekontroluju, aj ranajky uz prestali davat, len sestricky zostali stale rovnako krasne a prijemne